Kto sa postará o wellbeing učiteľov, kým úplne nevyhoria?
V poslednej dobe sa slovo wellbeing (duševná pohoda) stalo mantrou slovenského školstva. Skloňuje sa na poradách, je súčasťou kurikulárnej reformy a píšu sa o ňom ucelené inštitucionálne koncepcie. V drvivej väčšine prípadov však ide výlučne o zameranie na žiaka.
Z pohľadu manažmentu, ktorému sa v EDU.CO venujeme, tak v systéme vzniká obrovský a nebezpečný paradox. Od pedagógov očakávame, že budú pre žiakov empatickými facilitátormi, psychologickou oporou, inovátormi a že plynule a s nadšením prejdú na moderné metódy výučby. Zároveň však na systémovej úrovni ignorujeme ten najdôležitejší faktor úspechu každej transformácie: duševné zdravie a kapacitu samotného učiteľa.
Neviditeľná epidémia: Reformná únava
Slovenské zborovne dnes čelia bezprecedentnému tlaku. Za posledné roky si učitelia prešli náročným krízovým riadením počas pandémie, prechodom na dištančné vzdelávanie, integráciou žiakov z iného sociokultúrneho prostredia a momentálne nesú na svojich pleciach obrovskú ťarchu plošného nábehu na nové kurikulum.
Výsledkom je to, čo v praxi identifikujeme ako zlyhávajúcu prevenciu syndrómu vyhorenia u pedagógov v dôsledku kumulovaného stresu (nielen) z reforiem. Učitelia sú unavení. Nejde len o únavu z učenia ako takého. Ide o vyčerpanie z neustálych, často zmätočných zmien, masívnych byrokratických požiadaviek a z pocitu, že systém od nich vyžaduje permanentný špičkový výkon bez adekvátnej podpory.
Absencia systémovej psychohygieny
V klasických pomáhajúcich profesiách (ako sú terapeuti či sociálni pracovníci) je pravidelná supervízia a psychohygiena absolútnym a legislatívne ukotveným štandardom. V školstve tento štandard neexistuje. Ak učiteľ čelí náročnému správaniu žiaka, agresívnemu nátlaku rodiča alebo bojuje s vlastným pocitom profesionálneho zlyhania, zostáva na to často úplne sám.
Na školách dnes reálne pozorujeme vysokú mieru kumulovaného stresu a absenciu systémovej psychohygieny. Riaditelia a manažmenty škôl síce jasne vnímajú, že učitelia sú vyčerpaní, no v záplave každodennej operatívy nemajú kapacitu – a často ani odborné nástroje – fungovať ako hlavní garanti duševného zdravia svojich zamestnancov.
Wellbeing učiteľa ako strategický cieľ riaditeľa
Z manažérskeho hľadiska platí jedno dôležité pravidlo: Vyhorený učiteľ nedokáže inovovať.
Vyhorený zamestnanec totiž nemá kognitívnu ani emocionálnu kapacitu na to, aby vo svojej triede aplikoval diferencovanú výučbu, projektové vzdelávanie či formatívne hodnotenie. Jeho jediným inštinktívnym cieľom je „bezpečne prežiť“ do zvonenia. Akúkoľvek inováciu vníma len ako ďalšiu záťaž, ktorá ho ťahá ku dnu.
Starostlivosť o duševné zdravie tímu preto už nesmie byť len mäkkým, dobrovoľným benefitom (vo forme zákuskov z oslavy niektorého z učiteľov v zborovni alebo jednorazového teambuildingu). Musí to byť kľúčová strategická priorita riaditeľa.
V praxi to znamená radikálny posun v uvažovaní vedenia školy. Nemôžeme od pedagógov donekonečna vyžadovať špičkový inovačný výkon, kým každodenný chod inštitúcie staviame len na ich bezodnej obetavosti. Ak budeme chronické vyčerpanie potichu akceptovať ako prirodzenú „daň za prácu v školstve“, riskujeme masívnu vlnu tichej rezignácie. Štátne reformy, nové kurikulá a moderné koncepcie totiž na papieri znesú všetko. Reálna transformácia triedy však stojí výlučne na tom, či má učiteľ ráno vôbec mentálnu energiu opustiť zabehnuté koľaje. Skutočný manažment wellbeingu preto nespočíva v empatickom potľapkaní po pleci na chodbe, ale v preskúmaní fungovania organizácie tak, aby zbytočne neopotrebovávala svoj ľudský kapitál.
Skúste sa preto pri pohľade do vašej zborovne úprimne zamyslieť: Je v dnešných podmienkach vôbec reálne nastaviť procesy tak, aby pedagógovia nešli na dlh svojho vlastného zdravia? Koľkých kolegov vo vašej škole dnes drží nad vodou už len ich silné vnútorné presvedčenie, hoci sú systémovo krôčik od kolapsu? A aké konkrétne riadiace postupy či záchranné „brzdy“ dokážete z pozície vedenia školy zatiahnuť, aby ste túto nebezpečnú reformnú únavu zastavili?
